Dobrovoľníctvo v Domově pro koně: tri stáda a jeden pokojný deň
Keď sme v nedeľu ráno opäť odbočili na známu odbočku smerom k Domovu pro koně, mala som skvelý pocit. Nebol to už ten prvotný rešpekt z neznámeho ani nadšenie z objavovania. Bol to pocit návratu. Návratu na miesto, kde čas plynie inak, kde sa človek učí spomaliť a kde zvieratá žijú svoje tiché, dôstojné životy vďaka výnimočnej žene Patrícii Pitříkovej.
Privítali nás ešte skôr, než sme stihli vystúpiť z auta. Štekot, dupot labiek, radostné krúženie okolo nôh. Triša — veľká, majestátna fenka zachránená zo Slovenska, ktorá pôsobí ako dobrácky strážca celého statku. Dusty, vysoký, čierny, temperamentný psík, ktorý má energie za troch. Alex, najmenší, ale najodvážnejší. A Zorka, pokojná, jemná, dobre živená dáma, ktorá sa vždy objaví až vtedy, keď je si istá, že všetko je v poriadku a keď jej to dovolí dominantná Triša…
Patricia nás privítala s úsmevom, aký majú ľudia, ktorí sú unavení, ale spokojní. Takí, ktorí robia niečo, čo má zmysel.
Ponúkli sme pomoc — a ona ju prijala s vďačnosťou, ktorá nikdy nie je samozrejmá. Česanie koní, čistenie stajne, upratanie priestoru pod prístreškom. Nič veľké, nič heroické. Len obyčajná práca, ktorá však v takomto mieste znamená veľa.
A tak sa začal náš deň medzi tromi stádami. Tromi svetmi, ktoré spolu žijú na jednom statku, ale každý z nich má vlastný rytmus, vlastnú energiu a vlastné príbehy.
Stádo starých koní: pomalosť, múdrosť a krehkosť
Našou prvou zastávkou bolo stádo najstarších koní. Niektoré z nich majú viac ako tridsať rokov. Ich pohyby sú pomalé, opatrné, niekedy neisté. Niektoré horšie vidia, iné majú problémy so zubami, a preto im Patricia pripravuje špeciálnu mletú stravu.
Keď sme k nim prišli, zvedavo zdvihli hlavy. Nie prudko, nie dramaticky — skôr ako starí ľudia, ktorí chcú vidieť, kto prišiel, ale nechcú sa unáhliť.
Začali sme česať. Ich zimná srsť ešte stále miestami zliezala a pod rukami sa odhaľovala hladšia, jednotnejšia farba. Mala som pocit, že im to robí dobre. Že im to prekrvuje kožu, uvoľňuje napätie, prináša úľavu.
Jeden z koníkov ležal v slame. Dlho sa nehýbal, len nás pozoroval. Až po chvíli sa pomaly, s povzdychom, ktorý pripomínal ľudského seniora, zdvihol na nohy. Bolo to ťažké, ale zvládol to. A keď už stál, prišiel si vypýtať mrkvu. Nie jednu. Tri.
Mrkva bola vôbec témou dňa. Doniesli sme niekoľko balíkov čerstvej, chrumkavej, voňavej mrkvy. A rýchlo sme pochopili, že ju musíme dávkovať opatrne. Niektoré kone sú totiž neuveriteľne tvrdohlavé a keď raz zistia, že máte mrkvu, nevzdajú sa, kým ju nedostanú. Schovávala som si ju do vrecka, ale oni to vedeli.
V tomto stáde som cítila najviac pokory. Staré kone sú ako starí ľudia — nepotrebujú veľa, ale potrebujú to správne. Trpezlivosť, jemnosť, čas.
Mladšie stádo: pokoj v tieni a vodca, ktorý drží poriadok
Druhé stádo bolo oddelené plotom. Mladšie, silnejšie, energickejšie kone. Ale v ten deň boli prekvapivo pokojné. Muchy ich nedráždili, slnko bolo mierne, a tak stáli v tieni a oddychovali.
Medzi nimi dominoval čierny koník — vodca stáda. Nepotreboval sa predvádzať. Stačilo, že tam bol. Ostatní rešpektovali jeho priestor, jeho tempo, jeho rozhodnutia.
Keď sme vošli, pozorovali nás, ale neponáhľali sa. Až keď sme začali česať, prišli bližšie. Každý z nich mal svoj spôsob, ako si vypýtať pozornosť. Niektorí jemne, iní naliehavejšie. Ale všetci si česanie užívali.
V tomto stáde bola iná energia. Menej krehkosti, viac sily. Menej pomalosti, viac rovnováhy. Bolo to ako prejsť z domova dôchodcov do tichej záhrady plnej mladých dospelých, ktorí práve raňajkujú.
Zadné stádo: krása, zdravie a dve neodbytné duše
Tretie stádo bolo v zadnej časti dvora. Približne osem mladších koní, ktorých srsť bola krásna, hladká a takmer bez potreby úpravy. Bolo vidieť, že sú v dobrej kondícii.
A tiež bolo vidieť, že vedia presne, kde je mrkva.
Dva koníky nás prenasledovali takmer nepretržite. Nie agresívne, skôr hravo a vytrvalo. Jedna z kobyliek, ktorá má dlhodobý problém s vylučovaním a Patrícia jej pravidelne ošetruje podráždenú kožu na zadných nohách, vyzerala prekvapivo dobre. Bola živá, zvedavá, aktívna.
V tomto stáde bola radosť. Pohyb. Zvedavosť. A aj trochu chaosu — ale toho dobrého, ktorý človeka rozosmeje.
Manuálna práca ako meditácia
Po česaní sme naložili fúrik hnoja. Pre niekoho možno neatraktívna predstava. Pre mňa nie. Manuálna práca okolo koní nie je ťažká. Je rytmická, jednoduchá, úprimná. Človek pri nej vypne hlavu a zapne telo. A keď okolo vás stoja kone, ktoré pokojne prežúvajú, dýchajú, sledujú vás — je to zvláštny druh meditácie.
Byť medzi koňmi ma robí šťastnou. Je to pocit, ktorý sa nedá predstierať.
Novinky na statku: smútok aj nádej
Na záver sme sa s Patríciou rozprávali o tom, čo je nové. Dozvedeli sme sa, že kobylka zo štvrtého stáda, ktoré je horšie dostupné, nedávno zomrela. Rýchlo, nečakane. Smutná správa, ale v azyle, kde žijú staré a choré kone, je smrť prirodzenou súčasťou života.
Zároveň nám ukázala menšie stavebné úpravy v budove oproti rodinnému domu. V budúcnosti tam bude možné nocovať — niečo ako malý penzión. Dobrovoľníci jej nedávno pomáhali s prácami a je to krásny spôsob, ako podporiť prevádzku azylu.
Patricia buduje všetko postupne, s pomocou syna a ľudí, ktorí veria v to, čo robí. A je to vidieť.
Prečo sa oplatí prísť, pomôcť, podporiť Domov pro koně
Domov pro koně nie je turistická atrakcia. Je to miesto, kde zvieratá dostávajú druhú šancu. Kde staré kone dožívajú v pokoji. Kde mladšie nachádzajú bezpečie. Kde ľudia pracujú srdcom.
Ak máte možnosť, navštívte stránku, kontaktujte Patríciu, finančne podporte alebo ponúknite pomoc. Aj malá pomoc má veľký význam.
A ak máte chuť, príďte sa pozrieť osobne. Možno aj vy objavíte, že medzi tromi stádami sa skrýva niečo, čo sa nedá opísať — len zažiť.
